Základy teórie biorytmov siahajú až do 19. storočia, do obdobia rokov 1897 a 1902.
Zásluhy na nej sa pripisujú berlínskemu lekárovi a numerológovi Wilhelmovi Fliessovi, priateľovi Sigmunda Freuda, ktorého táto teória veľmi zaujala.
Fliess bol presvedčený, že svet sa riadi magickými číslami 23 a 28 (mužský a ženský cyklus).
V roku 1920 rozšíril túto teóriu o ďalší cyklus - 33 denný, Alfred Teltscher, profesor Innsbruckej univerzity na základe pozorovania výkonnosti svojich študentov.
K popularizácii teórie biorytmov prispel v 70. rokoch 20 storočia svojou publikáciou aj George Thommen, či neskôr Matthew Edlund.
Neskôr, koncom 20 storočia k nemu ešte pribudli intuitívny, estetický a spirituálny. Tieto sa ale v rôznych publikáciách, či kalkulačkách objavujú skôr sporadicky.
Podľa teórie má každý biorytmus dve fázy: pozitívnu a negatívnu. Dni, kedy biorytmy prechádzajú z jednej fázy do druhej (pohybujú sa okolo 0) sa nazývajú kritické dni. Tieto dni sú zvlášť dôležité, pretože vtedy sme najviac náchylný na nehody, nestálosť a chyby. Práve vtedy by sme mali svojmu telu i duši čo najviac naslúchať a svoje konanie im prispôsobiť.
Z času na čas dosahujú dve alebo aj viaceré krivky spoločného minima, maxima alebo nuly. Dni, za ktorých k tomuto dochádza, by mali byť ovplivňované silnejšie.
A tzv. super kritické dni sú pri prechode dvoch alebo viacerých kriviek nulou.